Slávka o výmennom programe v Španielsku

Slávka o výmennom programe v Španielsku

Slávka patrí k tichším študentom nášho bilingválu. Pravdepodobne ju na chodbách kričať ani pobehovať neuvidíš, avšak koncom minulého roka ten malý nepokojný objaviteľ v nej vyhral a tak sa vydala na trojmesačný výmenný program do Španielska. Ako to celé prebiehalo a čo tam zažila si môžeš prečítať v jej príspevku. Je trošku dlhší, avšak vynikajúco sa číta ;)

Je tomu už pár mesiacov, čo som mala možnosť vyskúšať si život a štúdium v jednom z najslnečnejších a najživších kútov Európy – v krajine fiest, tanca a zábavy. Táto ponuka prišla v podstate na poslednú chvíľu, a keďže Južná Amerika sa zdala príliš ďaleko a v Kanade umiestňovali študentov len do francúzsky hovoriacich regiónov, najprijateľnejšou voľbou sa stalo Španielsko. Okrem krásnych miest, odlišnej kultúry, jedál, južanského temperamentu a populárneho futbalu ma tam lákal aj jazyk, takže letné prázdniny sa zmenili na niekoľkotýždňový kurz španielčiny. Prípravy vyvrcholili začiatkom septembra odletom do Madridu, kde sme sa stretli všetci študenti, pre ktorých náhradným domovom sa malo na nasledujúce mesiace stať Španielsko.

S rodinou, ktorá si ma vybrala som sa zvítala na ďalší deň, po takmer dvojhodinovej ceste autobusom. Ihneď po príchode, ledva som stihla zhodiť kufre na zem, už sa zapínal zápas Španielsko – Slovensko. Naši síce v tomto stretnutí nemali toľko šťastia ako rok dozadu, od tohto momentu sa stalo akousi tradíciou na najbližšie týždne fandiť dvom krajinám spoločne. (Vlastne štyrom, lebo Noelle, moja hostiteľská mama, pochádzala z Anglicka a nedala dopustiť ani na Wales.)

Z ich dvoch synov, ktorí obaja tento rok študovali v zahraničí som sa však stretla len s jedným, keď ma vzali v októbri na jeho narodeniny do Veľkej Británie. Prvýkrát a na celé tri mesiace som si mohla vychutnať pocit jedináčika. O niekoľko dní, presnejšie dva týždne (tam u nich školský rok začína trochu neskôr) som spoznala aj svoju školu. Spolužiaci sa správali priateľsky, no angličtina na nich neplatila, takže mi trvalo dlhší čas, kým som sa oboznámila s tým, ako to tam chodí. Zvláštne bolo, že školská brána sa počas vyučovania zamykala, takže človek sa dnu či von dostal len so šťastím, na veľkú prestávku bolo zas pre každého povinné opustiť školskú budovu a najesť sa vonku, dnu sme si nemohli vybrať ani fľašu s pitím. Aj s mobilmi to bolo podobné, máloktorý študent si ho pod prísnym dohľadom učiteľov dovolil vytiahnuť. Ešte horšie bolo, keď raz na telesnej jeden oneskorenec dobehol pár sekúnd po zvonení a začal vyklopkávať na zamknuté dvere. Učiteľka ho pokojne ignorovala. Aspoň som si vtedy aj napriek zmiešaným pocitom včas uvedomila, aké móresy tam profesori nestrpia.

Navzdory všetkému však boli vždy ochotní a pripravení pomôcť. Niektorí z nich sa vypytovali na Slovensko a našich susedov a tí, čo sa už u nás niekedy zastavili chválili naše pivá.

Nebolo ich až tak veľa.

Väčšina ľudí, s ktorými som sa stretla, respektíve s ktorými ma moja hostiteľská rodina zoznámila, začala po otázke ,,Odkiaľ si?“ okamžite vyťukávať do mobilu mapy, aby sa dostali do obrazu a zistili, kto to k nim vlastne prišiel. Musíme si úprimne priznať – nie je prekvapivé, že pre túto európsku veľmoc nie sme až takí zaujímaví. Bližšie nás vedel špecifikovať len jeden veľmi dobrý kamarát Noelle, ktorý bol učiteľom angličtiny a histórie. Okrem iného sa zaujímal aj o náš jazyk, ktorý bol pre nich ťažkým orieškom už len z hľadiska výslovnosti, pretože Španieli majú problém s vyslovením niektorých hlások či napríklad zhluku spoluhlások, čo sa ukazovalo aj na hodinách angličtiny. Čo sa týka mojej hostiteľskej rodiny, vychádzali sme spolu dobre. Aj keď je o Hispáncoch známe, že ruky im idú od roboty trochu bokom, niektorí reálne pracujú, a to často aj celé dni od skorého rána až do večere (prirodzene, s poobedňajšou siestou, tá je u nich samozrejmosťou), s ,,otcom“ som sa teda mnohokrát videla až pred večerou, a tá je na slovenské pomery skutočne dosť neskoro. (Raz sme si vyšli do mesta na večeru a keď sme dojedli, bolo niečo po polnoci.) Väčšinu výletov som preto absolvovala s Noelle. Vozila ma napríklad na sústredenia, kde sme sa stretávali my, študenti ubytovaní v severnej časti Španielska.

Páčilo sa mi, že aspoň víkendy sme trávili spolu. Vždy, keď sa dalo sme niekam zašli, či už do divadla, na prechádzku, navštíviť nové miesta alebo do centra na tapas, čo je u Španielov bežné – prejsť zopár barov, v každom niečo ochutnať a potom sa v jednom z nich stretnúť s priateľmi a objednať si niečo poriadne. Párkrát sme zašli aj k niekomu na večeru, no navštevovať sa doma sa príliš nezvyknú, jedine ak so skutočne blízkymi osobami. Čo sa však zdalo typické pre mňa osobne, pravdou v skutočnosti vôbec nemuselo byť na opačnom konci krajiny. Nenájde sa hádam taká, v ktorej by sa viac či menej nelíšil jeden kraj od druhého, či už kultúrou, charakterom ľudí alebo počasím.

Rôzne názory na Andalúziu som počúvala na záverečnom sústredení v Bruseli, kde sme sa zišli v podstate všetci, ktorí sa zúčastnili trojmesačného programu v Španielsku (okrem tých, ktorí sa obávali rizika a leteli priamo domov, keďže Brusel bol úzko spätý s novembrovými teroristickými útokmi v Paríži). Jedna Francúzka sa sťažovala na problémy s chlapcami (tí na severe sa, podotýkam, nesprávali až tak divoko), iní si pochvaľovali priateľskosť a bezstarostnosť južanov.

Preto keď som vtedy sledovala tie húfy desiatok študentov z celého sveta, bola som si istá, že všetci majú niečo spoločné – skúsenosť, ktorá im dá niečo do budúcna. Možno bola dobrá, možno horšia, no raz vidieť je predsa lepšie ako tisíckrát počuť a všetci títo študenti sa práve vracali z ,,výletu“, ktorý ich chtiac-nechtiac práve niekam nasmeroval. Ukázal možnosť, ako sa stať lepšou osobou, zakorenil potrebu rešpektovať a neodsudzovať. A práve to tento svet potrebuje.

Netreba tento zážitok brať za skutočný výlet, inak bude človek pravdepodobne skôr či neskôr sklamaný. Ak sa však pripraví na skúsenosť do života, z ktorej môže mnoho vyťažiť, no len za predpokladu, že bude ochotný niečo obetovať…

Potom určite získa viac, než by mohol čakať.

Pozrite si fotogalériu.

Slávka, III. B



Dátum pridania17.06.2016 16:45
AutorMonika
KategórieOznamy, Študentská rada
NálepkyŽiadne


Cisco