Najcennejší dar - kvapka krvi

Najcennejší dar - kvapka krvi

Naši dospelí študenti spolu so svojimi učiteľkami sa v rámci tohtoročnej kampane Slovenského Červeného kríža rozhodli bezplatne darovať krv. Tentokrát sa k tomuto humánnemu činu odhodlalo takmer tridsať dobrovoľníkov. Z nich mnohí po prvýkrát v živote. So svojím nezabudnuteľným zážitkom sa podelil Peter Kopilec, študent 4.B.

„Všetko sa začalo skorým ranným stretnutím vo vestibule polikliniky na Jánskeho ulici v SNV. Napätie, trošku strachu o svoju kožu, ale aj zvedavosť sa dali krájať. Postupne sme sa presunuli smerom k čakárni hematologicko-transfúzneho oddelenia. Keď som sa rozhliadol okolo seba, bol som milo prekvapený počtom ľudí ochotných darovať vlastnú krv. Napriek pokroku v medicíne my, ľudia, stále frčíme životom na červenom benzíne, ktorý sa nedá nahradiť žiadnou umelo vyrobenou tekutinou. Tak predsa dobrí ľudia ešte nevymreli ;) ! Odhodlanie a nadšenie študentov a našich odvážnych učiteliek bolo povzbudzujúce. Pre budúcich záujemcov odporúčam zažiť to čo najskôr na vlastnej koži.

Ako taký odber vlastne prebieha? Najskôr sme vyplnili dotazník týkajúci sa svojho zdravotného stavu, vďaka ktorému mohli „krvichtiví“ zdravotníci zistiť, či sa hodíme na darcovstvo. Potom nám odobrali malú vzorku, z ktorej sa vyhodnotila kvalita našej krvi. Keď už boli výsledky hotové, tak nám pani primárka zmerala tlak a oboznámila nás s výsledkom – vhodný, nevhodný. Väčšina z nás mala krv vo výbornom stave, a tak sme boli pripravení na „veľký odber“. Musím podotknúť, že uvoľnenú a nadľahčenú atmosféru nám pomáhali udržať veľmi priateľské a srdečné sestričky. Behali okolo nás a ponúkali nás čajom a rožkami. Ako som si všímal, chvíle pohody a odľahčenej nálady vystriedali pocity neistoty a strachu pri pohľade na kreslá v odberovom boxe, na ktorých budeme o chvíľu ležať aj my. Tie však rýchlo pominuli v rozhovore so sestričkami, ktoré úplne odviedli našu pozornosť od toho, že za pár okamihov nás poštípe trošku väčšia včelička ;) . Určite vás zaujíma, koľko „litrov“ krvi nám vlastne zobrali. Bolo to 450ml, teda necelý pollitrák. Za seba môžem povedať, že som sa cítil pri odbere úplne v pohode, keďže som bol darovať krv už po druhýkrát. Verím, že moja krv raz určite zachráni niekomu život. Po odbere sme si s dobrým pocitom ešte chvíľu oddýchli, vypili kávičku alebo čokoládu na posilnenie, doplnili energiu horalkou a podebatovali o svojich dojmoch, zasmútili za školou, ktorá nás dnes neuvidí, a rozlúčili sa s milým personálom s prísĺubom „do skorého videnia“, veď po dvoch – troch mesiacoch si môžeme tento nevšedný zážitok zopakovať ;) .“

Peter Kopilec, 4.B



Dátum pridania19.04.2017 17:45
AutorMonika
KategórieOznamy, PK výchovy
NálepkyŽiadne


Cisco