AKO NÁM TALIANSKO ODHALILO LA VERITU

AKO NÁM TALIANSKO ODHALILO LA VERITU

Taliansko samo osebe je vskutku uchvacujúci kus sveta. Tým asi nikoho neprekvapím. Ale viete, čo je uchvacujúcejšie? Ísť tam ako partia vyvážene zložená z troch správne šibnutých dievčat, učiteľky taliančiny, dvoch pani doktoriek, praktikantky a štvorčlennej skupinky dievčin, ktoré nám robili po večeroch na balkóne diskotéky a zažiť tam presne to, čo sme zažili my.

Celé sa to začalo už v pondelok poobede presunom do Krakova, pretože transport je vždy dôležitou súčasťou každej akcie a aj ten sa počíta. Vtedy si človek uvedomí, že ho čaká niečo veľké a treba sa na to patrične pripraviť. Odfotili sme sa, nasadli sme do áut a bez obáv zanechali daždivú Spišskú za chrbtami.

Cesta uletela ako voda a z Krakova sme odlietali s menším meškaním, posádka ale všetko dobehla a pred polnocou sme unavení pristáli v Pise. Práve tam sa odohrávala väčšina nášho výletu.

Nasledujúci deň tvorili bod číslo jeden raňajky. V utorok bola na programe prehliadka Pisy a hoci to nie je žiadne gigantické mesto, bolo treba sa posilniť. Náš hotel, v ktorom sa miešali všetky možné architektonické štýly, sme si raz-dva obľúbili – ak ešte nie pri pohľade z balkóna, kedy sme sa okamžite cítili ako v Argentíne, tak pri pohľade na obložené stoly s raňajkami už určite. Nikto nebude namietať, keď priznám, že sme sa tam vrátili vlastne kvôli nim. Šikmá veža sa nachádza na Námestí zázrakov (Piazza dei Miracoli), asi najkrásnejšom námestí sveta a jej šikmosť vás naozaj prekvapí. To nie je ako na obrázku. Je ešte veľkolepejšia. Okrem nej sa tam nachádza aj majestátny dóm postavený v románskom štýle, baptistérium z 11. storočia (je nutné poznamenať – a Anička vám to potvrdí -, že jeho múry dosahujú miestami šírku až 2,5 metra) a cintorín Camposanto, kde nájdete hroby pápežov, šľachticov a cirkevných hodnostárov a po týchto hrobkách môžete aj chodiť, čo podľa môjho skromného názoru nie je veľmi úctivé, ale ak sa vám ráči, určite toto miesto navštívte. My sme sa rozdelili a každý pochodil niečo; jedni sa rozhodli vyštverať na vežu a druhí si poprezerali ostatné monumenty, veriac, že veža ešte niečo postojí. Po večeri v reštaurácii a prechádzke nočným mestom sme sa zhodli: nikto nemohol na Pisu povedať šikmého slova.

Streda patrila Florencii – kolíske renesancie a podmaňujúceho umenia na každom kroku. ,,Uvidieť a zomrieť,” napísal o svojom milovanom meste taliansky básnik Dante Alighieri. Vďaka pani Lozanovej sme sa dozvedeli veľa o jeho histórii, rozkvete a zachovanosti, keďže v jeho jadre platí prísny zákaz prestavieb a každá zmena musí byť nahlásená a odsúhlasená. V tomto meste žili a tvorili velikáni ako Michelangelo, Leonardo da Vinci, Botticelli či Dante a rozmach umenia v tomto meste sa spája najmä s mocným rodom Mediciovcov, ktorí umelcov štedro podporovali. Za ich čias bola Florencia mestským štátom, jednou z mála republík na svete. Počtom obyvateľov ju prevyšovali len Londýn či Konštantínopol. Rodina podnikala v bankovníctve, držali styky s celým Apeninským polostrovom a financovali šikovných a vzdelaných ľudí. Aj preto sme sa rozhodli navštíviť kaplnky Mediciovcov a ich atmosféra nás dojala až k slzám.

Jednou z najimpozantnej­ších stavieb Florencie je bezpochyby katedrála Santa Maria del Fiore, ktorá je vďaka svojej červenej kupole viditeľná zo všetkých strán mesta. Práce na nej zabrali dlhých šesť storočí a je na nej veru čo obdivovať. Kuriozitou je jej zastrešenie, na ktoré sa vypísala verejná súťaž. Prihlásilo sa mnoho slávnych i menej známych mien, architekti sa začali zbiehať z celej Európy. Až kým sa so svojím plánom neprihlásil malý chlapík menom Brunelleschi, ktorý tvrdil, že postaví dvojitú kupolu, a to bez lešenia! Radcovia ho vysmiali, no svoju šancu dostal – prikázal ukladať tehly po vzore rybej kosti a všetkých tým šokoval: jeho nápad bol úspešný.

Prešli sme sa aj po Starom moste, po taliansky Ponte Vecchio, kde sa tlačila kopa ľudí a každý sa chcel odfotiť s tmavozeleným Arnom v pozadí. Počas 2. svetovej vojny vyhodili nemeckí vojaci do vzduchu všetky mosty v meste, okrem jedného. Hovorí sa, že Hitler Starý most ušetril zámerne, pretože ho pri svojej návšteve Florencie očaril. Florencia sa nedá vidieť na jeden dych, to nám bolo jasné. Zastavili sme sa na kávu a zmrzlinu a rozmýšľali sme, čo by sa dalo ešte stihnúť. Postavili sme sa do nekonečného radu pri galérii Uffizi, no po chvíli sme to vzdali, sčasti kvôli časovej núdzi a sčasti kvôli tomu, že sme nechceli riskovať Stendhalov syndróm, ktorý sa o nás z toľkej nádhery už pokúšal.

Vo štvrtok sme sa vybrali do blízkeho mestečka k moru. Počasie bolo bezchybné, slnko svietilo ako po všetky dni nášho výletu. Pre pani učiteľku to však bol určite jeden z najstresujú­cejších zážitkov a mala čo robiť, aby ustriehla dievčatá, ktoré lozili po skalách, bažiac po najšpičkovejších záberoch, strácajúcich sa ľudí, skupinky, ktoré skákali po bralách či istého člena našej výpravy, ktorého postihla menšia nehoda a prvýkrát (a asi aj posledný) zažil Tyrhénske more. Nikto si to nevšimol, lebo na pláž práve prichádzali obrí svalovci, no hlavné je, že sa nikomu nič nestalo a ujmu utrpel jedine jeden z mobilov.

Večer bol čas už iba na večeru a prechádzku Pisou. Po ceste sme hodili pár drobných do Arna, čo prináša šťastie v láske (nuž, istota je guľomet) a posadili sme sa pod Šikmú vežu, kde sme jedli a pili a rozprávali sa o tom, ako nám bude toto miesto po návrate do reality chýbať. Bol to náš posledný večer v Toskánsku, no zároveň jeden z najlepších. Zažili sme toho veľa, no z pochopiteľných dôvodov sme sem museli zahrnúť len to najhlavnejšie a najpublikovateľnej­šie.

V každom prípade, ak ste tam ešte neboli, návštevu Talianska neodkladajte. Krajinu, kde sa snúbi toľko umenia a krásy, len tak ľahko nenájdete. Určite aj vy pocítite to, čo sme my cítili po celý čas: emozioni e allegria.

SLÁVKA ŠPONIAROVÁ

Pozrite si fotogalériu.



Dátum pridania15.05.2018 16:05
AutorMonika
KategórieOznamy, PK NEJ - FRJ - TAJ - RUJ
NálepkyŽiadne


Cisco